(Na úvod príbehu – s kufrom Rolling Stones, tak to som ja a Bára je v klobúku o 3:44 AM, na pochopenie nášho príbehu možno celkom užitočné.)
Celé to začalo najprv tak, že na Documente 14 v Aténach sa rozhodneme či ideme na Frieze 2017 do NYC. Nevyšlo to. Bára nedostala dovolenku. Vtedy som bola nešťastná, dnes jej šéfovi ďakujem. Stále ma fascinuje, ako je možné, že jedna malá, ba priam nedôležitá udalosť, dokáže všetko zmeniť. Ale nevadí – som si doslovne povedala, všetko zlé je na niečo dobré (vždy si to hovorím, lebo s odstupom času, vždy prídem na to, že vlastne nič zlé sa ani nedeje). V tej situácii nič zlé nebolo, lebo sme išli na najlepší výlet po Nemecku s podtitulom „Gerhard Richter Tribute“so zastávkami na otvorení Documenty v Kassli, otvorení Sculpture Projekte a ako bonus Art Basel a Hamburg. S odstupom času to hodnotím ako naozaj najväčšiu životnú výhru za rok 2017.
Ale aj tak sen opäť ísť do Ameriky mi zostal (ten asi nikdy nepominie). Keďže som už v NYC bola 2x, neprišlo mi moc výhodné ísť iba na Frieze Art Fair, takže zase som myšlienku na Ameriku odložila, lebo nekoncepčné výlety neuznávam (smiech, ale pravdivý). Teraz prejdime k Josephovi Beuysovi – toho som videla asi v roku 2012 v Hamburger Bahnhof v Berlíne. Jeho diela mi boli nejakým spôsobom dosť nepríjemné. Prišiel september 2017 a s ním výstava Natural Histories v Mumoku a ja som tam 1x videla dielo/performance od Josepha „I Like America And America Likes Me“. Predstavte si ako to býva v tých filmoch, že zrazu vám to celé dojde. Mne v hlave začala hrať Kylie Minogue „Love At First Sight“, svet sa mi začal točiť ako discogula v Studiu 54 a mala som to. Ide sa do Ameriky. Lenže stále som nebola spokojná iba s tým, že by sme šli iba do NYC, keďže som chcela ísť aj do Momy aj v San Franciscu (viac je viac a je tam prístavba od OMA Architects). Po chvíli rozmýšľania mi tak napadlo, že kto povedal, že nemôžme ísť do oboch. Môj zmysel pre megalomániu samozrejme povedal, jasné, že ideme. Takže ja som bola rozhodnutá, už len nájsť niekoho s kým chcem ísť na 2týždne(pôvodne) do Ameriky. CINKCINK vyhrala to Bára. Každému odporúčam stretnúť v živote niekoho ako je Bára. Čokoľvek si vymyslím (galériu alebo nejakú super architektúru) na všetko prikývne AKA ak by sme to mali povedať slovami vtipu perfektná poslušnosť a teraz reálne – túžba všetko vidieť a poznať.
Na ďalších fotkách môžete sledovať chronologický vývoj mojej nevýslovnej túžby ísť do Ameriky a potom fotky z Ameriky:
na výstave Natural Histories v Mumoku – bola to video performance od Josepha Beuysa, ktorá sa konala v NY – v skratke JB doletí na JFK hneď ho naložia do sanitky zabaleného v plsti a je zavretý s kojotom 3 dni v galérii – no nemiluj ho – všetky moje bizarné túžby sú splnené
takže ruže začali byť asi jedným z mojich najobľúbenejších kvetín – nemožno si nevšimnúť 😀 inak na fotke ešte aj môj najobľubenejší album od New Order s naj pesničkou 60 Miles per Hour(cover fotil Juergen Teller) a Roisin Murphy v ružovom svetle, RS nepotrebujú vysvetlenie a 2 architektonické atlasy (1do malej kabelky chápete :D)
outfit tribute pre Josepha Beuysa, ale dá sa to použiť aj pre Rolling Stones v Texase a pesničku Dead Flowers 😀 poznáme sa – viac je viac 😀 a ďalší krát na výstave Natural Histories 😀
už v Amerike, kde som si musela kúpiť časopis Art in America (na Frieze Art Fair za polovicu to je jasné :D)a naše ubytovanie v NYC bolo v ružovom – viac bizarné to už ani nemohlo byť 😀
JFK letisko a budova od Eero Saarinen a náš prvý opening v NYC v David Zwirner Gallery v Chelsea
naše ubytovanie v NYC (airbnb, i keď ja som chcela hotel, ale viete niekedy poslúcham aj ja :D)
na Frieze som stretla Tracey Emin a videla moju milovanú galériu The Breeder z Atén
v Guggenheim Museum som sa snažila tváriť ako Maurizzio Cattelan 😀 nikto nemusí komentovať to ako moc mi to nevyšlo :DDD ale ja som ten typ človeka čo oceňuje aj snahu 😀
dosť dlho som rozmýšľala či si mám kúpiť šal od Maurizzia za 65 dolárov, ale nakoniec si myslím , že to bol „kauf tisícročia“
PretAmanger moje naj miesto na rýchle jedlo a deka zo sekáču pod Kyjevom v Bratislave a obed pri Santiagovi Calatravovi v NYC
BLUE MONDAY v NYCv MomaPs1- najprv v Chelesea Whitney od Renza Piana – tomu hovorím zladenie sa s pesničkou od Rolling Stones – Hand Of Fate ???
ked pôjdem zase do NYC tak bývam už jedine iba v Chelsea – najlepšie galérie hneď vedľa seba a ako bonus blízkosť Highline a k tomu New Order majú pesničku People On The High Line – môžem potom počúvať keď tam budem bývať potom 😀
Philadelphia a Robert Venturi House
Washington DC
Nashville, Tennessee
Memphis (a Bára je na fotke v Baltimore v rodisku Davida Byrna)
Texas
po ceste do Texasu bol Arkansas – nejde mi to úplne najchronologickejšie 😀
(Na úvod príbehu – s kufrom Rolling Stones, tak to som ja a Bára je v klobúku o 3:44 AM, na pochopenie nášho príbehu možno celkom užitočné.)
Celé to začalo najprv tak, že na Documente 14 v Aténach sa rozhodneme či ideme na Frieze 2017 do NYC. Nevyšlo to. Bára nedostala dovolenku. Vtedy som bola nešťastná, dnes jej šéfovi ďakujem. Stále ma fascinuje, ako je možné, že jedna malá, ba priam nedôležitá udalosť, dokáže všetko zmeniť. Ale nevadí – som si doslovne povedala, všetko zlé je na niečo dobré (vždy si to hovorím, lebo s odstupom času, vždy prídem na to, že vlastne nič zlé sa ani nedeje). V tej situácii nič zlé nebolo, lebo sme išli na najlepší výlet po Nemecku s podtitulom „Gerhard Richter Tribute“ so zastávkami na otvorení Documenty v Kassli, otvorení Sculpture Projekte a ako bonus Art Basel a Hamburg. S odstupom času to hodnotím ako naozaj najväčšiu životnú výhru za rok 2017.
Ale aj tak sen opäť ísť do Ameriky mi zostal (ten asi nikdy nepominie). Keďže som už v NYC bola 2x, neprišlo mi moc výhodné ísť iba na Frieze Art Fair, takže zase som myšlienku na Ameriku odložila, lebo nekoncepčné výlety neuznávam (smiech, ale pravdivý). Teraz prejdime k Josephovi Beuysovi – toho som videla asi v roku 2012 v Hamburger Bahnhof v Berlíne. Jeho diela mi boli nejakým spôsobom dosť nepríjemné. Prišiel september 2017 a s ním výstava Natural Histories v Mumoku a ja som tam 1x videla dielo/performance od Josepha „I Like America And America Likes Me“. Predstavte si ako to býva v tých filmoch, že zrazu vám to celé dojde. Mne v hlave začala hrať Kylie Minogue „Love At First Sight“, svet sa mi začal točiť ako discogula v Studiu 54 a mala som to. Ide sa do Ameriky. Lenže stále som nebola spokojná iba s tým, že by sme šli iba do NYC, keďže som chcela ísť aj do Momy aj v San Franciscu (viac je viac a je tam prístavba od OMA Architects). Po chvíli rozmýšľania mi tak napadlo, že kto povedal, že nemôžme ísť do oboch. Môj zmysel pre megalomániu samozrejme povedal, jasné, že ideme. Takže ja som bola rozhodnutá, už len nájsť niekoho s kým chcem ísť na 2týždne(pôvodne) do Ameriky. CINKCINK vyhrala to Bára. Každému odporúčam stretnúť v živote niekoho ako je Bára. Čokoľvek si vymyslím (galériu alebo nejakú super architektúru) na všetko prikývne AKA ak by sme to mali povedať slovami vtipu perfektná poslušnosť a teraz reálne – túžba všetko vidieť a poznať.
Na ďalších fotkách môžete sledovať chronologický vývoj mojej nevýslovnej túžby ísť do Ameriky a potom fotky z Ameriky:
po ceste do Texasu bol Arkansas – nejde mi to úplne najchronologickejšie 😀
Los Angeles, Beverly Hills