Po odsťahovaní z Prahy som si myslela, že tým veľa vecí skončilo. Najhoršia predstava bola, že nemôžem vidieť Fernanda Legéra kedy sa mi zachce a samozerjme kamoši. Rok 2014-15 bol (mojim osobným) vrcholom čo sa týka kamoštiev a priateľstiev. Ale rozhodla som sa, a dosť ma v tom podporila pesnička od Davida Bowieho – Changesa bolo vybavené. Za 3 dni som sa zbalila a bývala na Slovensku. Zvláštny pocit to bol. Ale neľutujem to vôbec. Od istého momentu mám pocit, že to bolo asi najlepšie životné rozhodnutie. A poslednom čase mám (najlepší) pocit, že vzdialenosťou nič nekončí, len musia chcieť obe strany. Moje osobné poučenie do života – nebáť sa zmien a (stále) počúvať svoj vnútorný hlas.
Takže máme po emocionálnom výleve.
Raz v piatok večer okolo pol 11 si tak sedím doma za počítačom (keďže von sa mi už nechce chodiť v piatok na párty) a píše mi Anička, že prídu s Honzom a Ivanom na návštevu do Bratislavy, že čo ja na to – po pravde totálny šok som mala, pretože nikto sa nepozerá na Bratislavu ako destináciu snov, tak ani nejak extra sem ľudí nevolám (a jedným z dôvodov je, že chem mať doladené bývanie – a povedzme si zladiť miestnosti podľa Yves Kleina, Mark Rothka, Henryho Rousseua nie je úplne najľahší cieľ – nie nemám toľko miestností, ale keď ja ladím všetko 😀 proste zátišia a oltáriky musia byť). A tak sme sa dohodli na dátum 2.-4. júna a 5. som mala odchádať na dvojtýždňový #ArtTrippin17. Šípila som, že toto bude ešte zaujímavé. A aj bolo. Boli sme 2x za víkend na párty (čo ja už po 30ke nezvládam ani jednu), 1x na vernisáži a raz na kúpku, ale najlepšou časťou bola určite návšteva karaoke baru (sen splnený – nie že by som predtým nebola, ale nie takto … povedzme odviazane a oduševnene) a nebolo to žiadne spievanie na nudnú brokolicu – ale na tempo pesničky od Rolling Stones – Doom and Gloom – brali sme druhým mikrofóny (za čo sa im takto spätne ospravedlňujem, ale žiaľ fakt dosť nudne spievali a my sme mali chuť robiť srandy :DDD). Po ceste domov som zase mala super nápad, aby sme sa išli fotiť pred Kunsthalle – tak som Honzu a Aničku dala do vtedy si mysliac najlepšej pozície – ľahnúť si na zem a potom som sa k nim pridala. Zrazu boli pri nás takí aufitovo zvláštni ľudia – niečo ako štýl herňa na Miletičke (nič v zlom len môj prvý dojem) a zaujímali sa, že prečo sa tam fotíme (asi) – potom prišiel pán v štýle idem z roboty z IBM, ale po ceste som sa stavil v bare (celý v obleku s fľašou vína) a začala sa tam zrazu schyľovať k bitke – my sme boli v šoku. Nakoniec sme to nejak urovnali a za rohom som sme dali fotošút s ružovým svetlom pred Babylonom. Proste bizár v Bratislave.
Po odsťahovaní z Prahy som si myslela, že tým veľa vecí skončilo. Najhoršia predstava bola, že nemôžem vidieť Fernanda Legéra kedy sa mi zachce a samozerjme kamoši. Rok 2014-15 bol (mojim osobným) vrcholom čo sa týka kamoštiev a priateľstiev. Ale rozhodla som sa, a dosť ma v tom podporila pesnička od Davida Bowieho – Changes a bolo vybavené. Za 3 dni som sa zbalila a bývala na Slovensku. Zvláštny pocit to bol. Ale neľutujem to vôbec. Od istého momentu mám pocit, že to bolo asi najlepšie životné rozhodnutie. A poslednom čase mám (najlepší) pocit, že vzdialenosťou nič nekončí, len musia chcieť obe strany. Moje osobné poučenie do života – nebáť sa zmien a (stále) počúvať svoj vnútorný hlas.
Takže máme po emocionálnom výleve.
Raz v piatok večer okolo pol 11 si tak sedím doma za počítačom (keďže von sa mi už nechce chodiť v piatok na párty) a píše mi Anička, že prídu s Honzom a Ivanom na návštevu do Bratislavy, že čo ja na to – po pravde totálny šok som mala, pretože nikto sa nepozerá na Bratislavu ako destináciu snov, tak ani nejak extra sem ľudí nevolám (a jedným z dôvodov je, že chem mať doladené bývanie – a povedzme si zladiť miestnosti podľa Yves Kleina, Mark Rothka, Henryho Rousseua nie je úplne najľahší cieľ – nie nemám toľko miestností, ale keď ja ladím všetko 😀 proste zátišia a oltáriky musia byť). A tak sme sa dohodli na dátum 2.-4. júna a 5. som mala odchádať na dvojtýždňový #ArtTrippin17. Šípila som, že toto bude ešte zaujímavé. A aj bolo. Boli sme 2x za víkend na párty (čo ja už po 30ke nezvládam ani jednu), 1x na vernisáži a raz na kúpku, ale najlepšou časťou bola určite návšteva karaoke baru (sen splnený – nie že by som predtým nebola, ale nie takto … povedzme odviazane a oduševnene) a nebolo to žiadne spievanie na nudnú brokolicu – ale na tempo pesničky od Rolling Stones – Doom and Gloom – brali sme druhým mikrofóny (za čo sa im takto spätne ospravedlňujem, ale žiaľ fakt dosť nudne spievali a my sme mali chuť robiť srandy :DDD). Po ceste domov som zase mala super nápad, aby sme sa išli fotiť pred Kunsthalle – tak som Honzu a Aničku dala do vtedy si mysliac najlepšej pozície – ľahnúť si na zem a potom som sa k nim pridala. Zrazu boli pri nás takí aufitovo zvláštni ľudia – niečo ako štýl herňa na Miletičke (nič v zlom len môj prvý dojem) a zaujímali sa, že prečo sa tam fotíme (asi) – potom prišiel pán v štýle idem z roboty z IBM, ale po ceste som sa stavil v bare (celý v obleku s fľašou vína) a začala sa tam zrazu schyľovať k bitke – my sme boli v šoku. Nakoniec sme to nejak urovnali a za rohom som sme dali fotošút s ružovým svetlom pred Babylonom. Proste bizár v Bratislave.
Ďakujem za návštevu bolo to super!
A ďakujem Zuzke (RedPoppy) za najkrajšie kvety!
A pani Dagmar z Delie, že mi dala zástavku Slovenska – len tak (samozrejme som ju chcela kúpiť, nedalo sa, ale dala mi ju darom).
A posledné poďakovanie patrí novým kamošom, že nás čakali a sprevádzali počas sobotnej noci – Janke, Palkovi a Zuzke.