Veletržní palác je pre mňa miestom, kde moje emócie vždy začnú kulminovať do najvyšších vôd nadšenia. Rada by som sa vyhla klišé, ako milujem to miesto, ale žiaľ nedá sa to, lebo je to naozaj tak. A zistila som to hneď po prvej návšteve v roku 2008, ako som zbadala Fernanda Legéra. Niektoré pocity fakt nejdú ovládať, ako napr. moju lásku k tomuto miestu. Jednak architektonicky som z tej budovy neskutočne fascinovaná, a k tomu mi ešte pripomína Tate Modern a ako bonus je totálne uchvacujúca svojimi zbierkami (Picasso, Gauguin, plus všetci českí skvelí umelci).
Weekend 5.-6.-7.2. Národní galerie Praha oslavovala svoje 220. výročie a oslava sa fakt vyhla bezpečnej prízemnosti (aj keď komentátor z HN to zhodnotil inak), ale okej akceptujem názorovú diverzitu. Pre mňa to bolo naozaj skoro emočne neúnosné. Začalo to Ai Wei Weiom, potom bozkávacou performance s Jiřím Kovandom, Romanom Ondákom, Slovanskou epopejou a v neposlednom rade Apotheosis od Jiřího Davida. Viacej TU.
Krátke intro na začiatok :D. Takže nedeľu som začala raňajkami s We Are /, potom klauzúrami na UMPRUM a nakoniec ešte Veletržní palác, kde som chcela vidieť výstavu Budování státu. Nakoniec som ešte stihla nečakane ďalšiu performance Jiřího Kovandy a stretla aj Jiřího Davida (ktorého som si nenápadne fotila:). A tak som bola nesmierne nadšená z celého weekendu, že až mi bolo smutno, že musím ísť domov. (Totálny pocit – GIMME GIMME MORE), tak som si smutne, ale zároveň šťastne listovala nový Flash Art, keď v tom predo mnou prešiel Jiří Fajt (riaditeľ NG Prague), skoro som odpadla :DDD. Samozrejme zase mood MY IMAGINATION RUNNING WILD. Jednoducho weekend v Prahe totálne prekonal všetky očakávania. Nie nadarmo ju označujem ako druhý domov <3!
Veletržní palác je pre mňa miestom, kde moje emócie vždy začnú kulminovať do najvyšších vôd nadšenia. Rada by som sa vyhla klišé, ako milujem to miesto, ale žiaľ nedá sa to, lebo je to naozaj tak. A zistila som to hneď po prvej návšteve v roku 2008, ako som zbadala Fernanda Legéra. Niektoré pocity fakt nejdú ovládať, ako napr. moju lásku k tomuto miestu. Jednak architektonicky som z tej budovy neskutočne fascinovaná, a k tomu mi ešte pripomína Tate Modern a ako bonus je totálne uchvacujúca svojimi zbierkami (Picasso, Gauguin, plus všetci českí skvelí umelci).
Weekend 5.-6.-7.2. Národní galerie Praha oslavovala svoje 220. výročie a oslava sa fakt vyhla bezpečnej prízemnosti (aj keď komentátor z HN to zhodnotil inak), ale okej akceptujem názorovú diverzitu. Pre mňa to bolo naozaj skoro emočne neúnosné. Začalo to Ai Wei Weiom, potom bozkávacou performance s Jiřím Kovandom, Romanom Ondákom, Slovanskou epopejou a v neposlednom rade Apotheosis od Jiřího Davida. Viacej TU.
Krátke intro na začiatok :D. Takže nedeľu som začala raňajkami s We Are /, potom klauzúrami na UMPRUM a nakoniec ešte Veletržní palác, kde som chcela vidieť výstavu Budování státu. Nakoniec som ešte stihla nečakane ďalšiu performance Jiřího Kovandy a stretla aj Jiřího Davida (ktorého som si nenápadne fotila:). A tak som bola nesmierne nadšená z celého weekendu, že až mi bolo smutno, že musím ísť domov. (Totálny pocit – GIMME GIMME MORE), tak som si smutne, ale zároveň šťastne listovala nový Flash Art, keď v tom predo mnou prešiel Jiří Fajt (riaditeľ NG Prague), skoro som odpadla :DDD. Samozrejme zase mood MY IMAGINATION RUNNING WILD. Jednoducho weekend v Prahe totálne prekonal všetky očakávania. Nie nadarmo ju označujem ako druhý domov <3!
Foto: ja, Katya & Terka
Jiří David a moje veľmi nenápadné fotenie 😀
Jiří Fajt!
Nepripomína vám to pesničku od Blondie – Die Young Stay Pretty ?